Kapitola č. 21: Veriť si
Prvé Albusove kroky v hrade viedli na ošetrovňu, lenže madam Pomfreyová tu nebola. Nebol tu ani žiaden iný profesor a Albus nevedel, čo ďalej. Napokon sa ocitol až v riaditeľni a snažil sa krbom zavolať pomoc. Nanešťastie doma nikoho nezastihol a pomaly ho zachvátila panika. Vrátil sa do riaditeľne a jeho poslednou možnosťou bolo namiešať potrebný protijed. Vbehol do laboratória v nádeji, že aspoň Severus je konečne späť, ale nie. Roztrasene sa postavil za pracovný stôl a premýšľal, či to zvládne. V mysli sa mu vybavili niekdajšie Severusove slová o tom, že je v lektvaroch lepší, než si sám myslí a musí si len veriť, a Firenze mu dnes tiež povedal, že dokáže viac, než si myslí. Je to ich posledná možnosť, inak by Lily, Rose, Scorpius a všetci ďalší mohli zomrieť. Nemal z toho síce radosť, ale nemal na výber, a tak zapálil oheň pod kotlíkom a zamyslel sa nad tým, čo zistil, keď prezeral Lily. Tep, zornice, dych... v hlave si premietal všetky príznaky a snažil sa charakterizovať hlavné zložky jedu, aby mohol pokračovať. Postupoval opatrne, ale pomerne rýchlo. Čas je to, čoho nemali nazvyš. Celé mu to trvalo asi hodinu, kým v kotlíku nebublala tekutina červená ako krv. Ešte raz si zopakoval celý postup a dúfal, že na nič nezabudol. Potom z poličky zobral niekoľko flakónikov, ktoré naplnil pripraveným protijedom. Keď zátkoval posledný z nich, objavil sa Severus.
„Albus? Čo tu robíš? Škola je predsa zavretá,“ oslovil chlapca.
„Ja... Severus, som tak rád, že si tu. Hľadali sme pomoc, ale nikto tu nie je. Zachránili sme ich, ale ak nedostanú včas protijed, je to všetko zbytočné. Lily, Rose, Scorpius aj tie ďalšie dievčatá zomrú a ja... ja neviem, či som to uvaril dobre. Čo keď im to ešte viac ublíži?“ chrlil zo seba Al. Konečne mohol niekomu povedať, čo sa stalo a požiadať o pomoc.
„Počkaj, upokoj sa. Chceš povedať, že si zachránil tie unesené dievčatá? Ako si vedel, kde hľadať?“ pýtal sa vážnym hlasom Severus.
„Tvoja kniha... bol to Blakatúr. Ten jed... uvaril som antidotum, ale neviem, či je správne. Pomôž mi, Severus,“ spustil nanovo Al.
„Albus, teraz ma počúvaj. Naučil som ťa dosť, aby som ti mohol veriť. Aj keď si to neuvedomuješ, máš na lektvary nadanie a ak si bol schopný ten lektvar vôbec uvariť, nepochybujem o tom, že je správny. Ver tomu aj ty, Albus a bež im ho dať. Ty to dokážeš,“ povzbudzoval Snape svojho malého kamaráta a jeho slová mali požadovaný účinok. Albus na neho pozrel a v jeho tvári sa konečne zjavilo odhodlanie.
„Dobre. Dúfam, že to neskazím,“ povedal iba a bežal ako najrýchlejšie to len šlo, k Hagridovmu domu. Z diaľky videl, ako sa k chatrči blíži niekoľko osôb. Zrejme ich zaujalo svetlo v oknách. Konečne teda nejaká pomoc, pomyslel si a bežal ďalej. Nezdržoval sa klopaním a vpadol dnu. Okolo dievčat, ktoré ležali na zemi, sa zhýbalo veľa osôb a Albus medzi nimi uvidel svojho otca, ktorý kľačal pri Lily.
„Kde je Albus?“ pýtal sa Harry Jamesa, ktorému zjavne odľahlo, že prišla pomoc.
„Tu som, ocko. Sú otrávené a ak nedostanú protijed tak... tak...“ nedokázal to ani vysloviť pred otcom. „Ja... uvaril som ten protijed. Neviem, či je správny, ale ak ho nedostanú do polnoci...“ vravel, keď prekvapenému Harrymu podával fľaštičku s červenou tekutinou.
„Neviem, či je to dobrý nápad, aby sme im podávali nejaký narýchlo pripravený protijed. Ani nevieme, či boli skutočne otrávené a ak hej, o aký jed ide,“ vyslovil svoje pochybnosti niekto, koho Albus nikdy predtým nevidel. Zrejme ktosi z ministerstva, možno Harryho podriadený. Harry uprel svoje zelené oči na syna a nepotreboval sa rozhodovať.
„Ak boli chlapci schopní zachrániť ich, zrejme vedia viac než my. Navyše Albusa učí najlepší odborník na lektvary, akého poznám, takže jeho lektvaru budeme veriť. Aj tak nám neostáva nič iné. O chvíľu je tu polnoc.“ Uzavrel Harry a vzal si fľaštičku s lektvarom. Sklonil sa nad Lily, ale potom zaváhal a presunul sa k inej dievčine, ktorá ležala vedľa nej. Nalial jej do úst trochu lektvaru a kúzlom ju prinútil prehltnúť. Netrvalo to dlho a jej dych sa prehĺbil a ustálil. Síce sa ešte neprebrala, ale zdalo sa, že sa jej stav zlepšil.
„Vyzerá to dobre. Dajte protijed všetkým, rýchlo,“ prikázal Harry ostatným a sám sa postaral o Lily a Rose. Albus dal lektvar Scorpiusovi a chlapec sa po pár minútach prebral, rovnako ako Lily. Jed v ich tele nebol dlho, a tak na nich protijed pôsobil rýchlejšie.
„Vďaka Merlinovi,“ vydýchol si Harry a jemne objal dcéru.
„Ocko,“ zašepkala Lily unavene.
„Už je dobre, srdiečko. Som tu s tebou,“ tíšil ju a keď opäť zavrela oči, šiel skontrolovať ostatné. Takmer všetkým dievčatám bolo lepšie a mali pravidelný dych. U sv. Munga už by ich mali dať do poriadku.
„Ocko... Diana...“ zavolal James a Harry podišiel k drobnej dievčine, pri ktorej sedel James a držal ju za ruku. Jej tep bol veľmi slabý, slabší než u ostatných.
„Hneď ich prenesieme k Mungovi, oni si už poradia,“ snažil sa ho povzbudiť otec, ale stav dievčaťa vôbec nevykazoval zlepšenie.
Harry vyčaroval nosidlá pre všetky deti a ostatnými spolupracovníkmi ich pred sebou niesli až na hranice pozemkov, odkiaľ bolo možné sa premiestniť. Zveril každému bystrozorovi jedno dieťa a sám objal Jamesa a Albusa a premiestnil sa s nimi.
Ošetrovatelia sa o nich okamžite postarali a ako Harry predpokladal, vďaka Albusovmu lektvaru im to nedalo veľa práce. Len s Dianou to nevyzeralo dobre.
Pri Lilinej posteli sedeli otec aj obaja synovia, keď sa dnu vrútila Ginny so strhanou tvárou a za ňou aj Hermiona s Ronom, ktorí sa okamžite vrhli k Rose. Ako väčšina rodičov, ktorí prišli za svojim dcérami, plakali od radosti. Už takmer prestali dúfať, že ich ešte niekedy uvidia živé a zdravé a teraz ich opäť držali v náručí.
Albusovi odľahlo, že jeho lektvar bol naozaj správny, pretože keby nie... Harry až doteraz odkladal rozhovor so synmi o tejto záležitosti. Rozhovor o tom, že sa bezhlavo vrhli do takého nebezpečenstva. Na jednej strane mal hroznú chuť im za to vynadať, pretože keď zistil, že zmizli, skoro zošalel od strachu a bolo mu jasné, kam sa vydali. Na strane druhej, nebyť ich, šesť dievčat by teraz bolo mŕtvych a jeho vlastná dcéra by zmizla navždy. Ešteže to dopadlo dobre. Teraz však bolo všetko pod kontrolou a mohli sa porozprávať. Odviedol ich teda do jednej prázdnej izby a posadil sa tak, aby na oboch dobre videl.
„A teraz chcem vedieť všetko,“ povedal veľmi vážnym hlasom a chlapci sklopili svoj zrak. Vedeli, že z toho budú mať problém, ale za cenu záchrany života to stojí. Albus začal rozprávať o tom, ako v knihe našiel Blakatúra a ako ho hľadal doma. Nemali však čas a babička ich nechcela počúvať, preto museli jednať. Potom James vyrozprával časť v lese a s hadom. Popísal otcovi Blakatúra, ako ho videl jedine on. Harry si uvedomil, v akom nebezpečí všetci boli a radšej nemyslel na to, ako to mohlo dopadnúť v prípade, keby to nezvládli.
„Takže... je vám obom jasné, že ste sa do toho nemali púšťať sami,“ začal otec s kázaním.
„Áno, ocko,“ odpovedali obaja pokorne.
„Vystavili ste sa veľkému nebezpečenstvu a nikoho ste neinformovali, kam idete. Keby sa vám niečo stalo, nikdy by sme si to s vašou mamou neodpustili,“ pokračoval ďalej a chlapci len mlčky počúvali. Harry ich sledoval a rozhodol sa, že výčitiek bolo dosť.
„Na druhej strane... nebyť vás, tak je všetko stratené. Dokázali ste za krátky okamih to, čo ja som nezvládol za celý čas, odkedy to začalo. Ani neviete, aký som na vás hrdý, chlapci. Poďte sem,“ povedal a roztvoril náruč, aby ich mohol objať. Chlapci na seba prekvapene pozreli a potom na otca. Ten sa na nich usmieval a oni neváhali. Boli šťastní, že je to všetko za nimi a že sú už v bezpečí a majú svojich rodičov, ktorí sa o nich vždy postarajú.
„Bál som sa. Veľmi som sa bál, že to nezvládneme,“ priznal James.
„Ja viem, vo vašom veku som sa občas dostal do podobných situácií...“ povedal Harry mierne.
„Ja som sa najviac bál, aby bol ten protijed správny. Nevedel som, či som sa nepomýlil,“ šepol Al.
„Uvaril si ho výborne, synak. Všetkých si ich zachránil. Obaja ste ich zachránili,“ zopakoval svoju pochvalu Harry.
„A čo Diana? Dostane sa z toho?“ spýtal sa James.
„Dúfam, že áno. Pôjdem sa na to opýtať ošetrovateľov, čo ty na to? Čo keby ste vy dvaja šli za ostatnými. Ja sa k vám o chvíľu pridám,“ povedal a na chodbe zastavil ošetrovateľku, ktorá mala na starosti prvú unesenú obeť.
„Ako je na tom?“ spýtal sa jej.
„Poďte so mnou. Jej stav je teraz už stabilizovaný. To dievča prežije, ale vyskytli sa u nej isté komplikácie, ktoré u ostatných našťastie nie. Tá malá bude mať trvalé následky, ktoré nejde nijak liečiť,“ vysvetľovala ošetrovateľka.
Pri slovách „trvalé následky“ si Harry spomenul na profesora Lockharta, ktorý je dodnes umiestnený v ústave pre psychicky chorých pacientov. Dúfal, že Diana nedopadne podobne, a tak pozorne počúval, čo mu ošetrovateľka povie.
Harry si pozorne vypočul Dianinu diagnózu a čo sa dozvedel, sa mu vôbec nepáčilo. Avšak pre jej rodičov to bude rozhodne lepšia správa, než keby im musel oznámiť, že je ich dcéra mŕtva. Zaklopal na dvere izby, ktorú Diane pridelili a keď vošiel dnu, stál tvárou v tvár jej rodičom.
„Dobrý deň. Teda, možno by som mal povedať dobré ráno,“ pozdravil Harry a pokúsil sa na nich usmiať. „Ako sa má? Už sa prebrala?“
„Dobré ráno. Nie, ešte stále spí. Ale vravia, že bude v poriadku, že by sa mala prebrať čoskoro. Chceli by sme vám poďakovať, že ste ju našli. Je to naša jediná dcéra... neviem, čo by sme si bez nej počali,“ vravel Dianin otec.
„Úplne vám rozumiem. Moja dcéra bola tiež medzi unesenými a nie ja, ale moji synovia ich zachránili. Viem, čo je to strach o deti,“ prisvedčil Harry. „Hovoril som s ošetrovateľkou a...“ začal opatrne a oči manželov Morissových sa na neho upreli.
„Diana bude po fyzickej stránke v poriadku. Ale bude to chvíľu trvať. Prišla o veľa energie a tým, že tam bola najdlhšie, jej stratila najviac. Viete, dôvod, prečo to zviera unášalo práve deti s čarodejnou mocou je, že ich energia je o to silnejšia, čím silnejšie je ich magické jadro,“ vysvetľoval opatrne.
„Teda jej energiu a zároveň magické schopnosti?“ spýtal sa pán Moriss.
„Áno, tak nejako. Ošetrovatelia vašu dcéru dôkladne prezreli a... domnievajú sa...“ Harry sa zhlboka nadýchol. „Žiaľ Diana asi prišla o svoje schopnosti,“ povedal napokon a Morissovci pozreli na svoju dcéru, ktorá pokojne spala.
„Nie, to sa určite mýlia. Naša Diana bola vždy veľmi šikovná. Možno bude musieť zo začiatku cvičiť usilovnejšie, ale ona to zvládne,“ krútila hlavou paní Morissová a presviedčala samu seba, že to tak bude. Jej manžel vyšiel s Harrym z izby, aby sa porozprávali osamote.
„Je to isté? Nebude viac mať svoje schopnosti? Už nikdy?“ uisťoval sa.
„Je mi ľúto, ale tak mi to povedala ošetrovateľka. Mali by ste sa ešte porozprávať s ňou,“ odvetil Harry.
„Viete, ak by to tak aj bolo... je to jedno. Hlavne že žije a bude v poriadku. To je dôležité. Všetko ostatné sa nejako vyrieši,“ povedal Moriss a potriasol Harrymu rukou na znak vďaky. Ten sa potom vrátil k svojej rodine a priateľom a spoločne si mohli vydýchnuť, že je to konečne za nimi.
