Kapitola č. 22: Lúčenie
Asi o týždeň neskôr, keď sa záležitosti okolo Blakatúra a všetkých unesených trochu upokojili, mohli sa študenti vrátiť do školy. Blížil sa čas skúšok a mnohí z nich by si veľmi želali, aby im ich riaditeľ odpustil. George to síce vedel, ale aj tak nepovolil a skúšky sa konali.
Riaditeľňa bola na čas presťahovaná na druhé poschodie, pretože laboratórium za ňou slúžilo skúškam z lektvarov. Miestnosť bola trochu zväčšená, aby sa sem zmestila celá trieda študentov a práve v tejto chvíli sa písal písomný test. Praktická časť mala nasledovať hneď potom a študenti mali byť skúšaní po skupinkách. Albus si bol istý, že písomný test zvládol veľmi dobre a praktickej skúšky sa už neobával tak, ako na začiatku roka. Okrem Rocheriena, súčasného profesora lektvarov, tu totiž bol jeho bývalý učiteľ, profesor Křiklan a jeho priateľ, Severus Snape.
„Uhaste oheň pod kotlíkmi a odstúpte od stolov,“ zaznel rozkaz z portrétu. Prísny ľadový hlas nezniesol námietky, a tak všetci odstúpili od svojich výtvorov. Profesor Křiklan obchádzal jeden po druhom a nosil ich na ukážku Snapovi aj Rocherienovi. Keď prechádzal okolo Albusa, súcitne sa na neho pozrel, ale súcit sa zmenil na zmätok a možno... obdiv, keď niesol kotlík Snapovi na zhodnotenie.
„Hm, ako by ste hodnotili tento výtvor, kolegovia?“ oslovil ich Snape svojim úlisným hlasom. Rocherien sa do kotlíku takmer nepozrel, len si niečo popod nos zamrmlal.
„No, učil som toho chlapca dva roky a nikdy mi neodovzdal taký dokonalý lektvar, ako je tento. Neviem, kde som robil chybu, keď som ho učil, ale rozhodne mu nemám čo vytknúť. Hodnotil by som ten lektvar ako Výborný,“ rozplýval sa Křiklan, no Severus sa mračil na kotlík a Albusa začal oblievať studený pot.
„No... nabudúce tú palinu nakrájajte na rovnako veľké kúsky, pán Potter. Inak je to v poriadku. Viete Horác, pán Potter potreboval trochu osobitý prístup vo výuke, ale podľa nedávnych udalostí súdim, že našiel ten správny spôsob a v budúcnosti by v lektvaroch mohol dosahovať prekvapivé úspechy,“ hodnotil napokon a Albus mal pri toľkej chvále chuť prepadnúť sa pod zem.
„Ó áno, počul som o vašom protijede, ktorým ste zachránil tie unesené dievčatá. Severus má pravdu, v budúcnosti by ste sa tomuto odboru mohol venovať. Verte mi, počuť takto otvorene pochvalu od profesora Snapa je niečo nevídané,“ neodpustil si Křiklan a Albus veľmi dobre vedel, koľko pravdy sa v tých slovách skrýva.
„Za to všetko vďačím svojmu učiteľovi,“ povedal Albus a pozrel do Severusových čiernych očí. V jeho pohľade bolo okrem vďaky ešte veľa nevysloveného, čomu rozumeli len oni dvaja a Severus len mierne prikývol hlavou na znak porozumenia. Hneď potom chlapec odišiel a zanechal za sebou prekvapeného Křiklana, spokojného Snapa a veľmi naštvaného Rocheriena.
„Pozoruhodná zmena,“ poznamenal ešte Křilan a Severus sa samoľúbo usmial. Keď zo skúšky odišiel aj posledný študent, zdržal sa Rocherien, aby sa porozprával so Snapom.
„Tak čo, Rocherien? Zase si vyšiel naprázdno, čo? No ale dalo sa to čakať, vždy si za mnou zaostával a nikdy sa to nezmení. Škoda len, že nebudem môcť osobne sledovať, ako tvoj zadok opustí túto školu. Bola by to pastva pre moje oči,“ vysmieval sa Severus a Rocherien penil od zúrivosti.
„Myslíš si, ktovie ako nie si múdry, ale mýliš sa, Severus. Ty si dávno skončil, ale ja ešte nie. Čo ma po nejakej hlúpej škole a po tých spratkoch. Len si nechaj to posledné, čo ešte z toho svojho obrazu môžeš. Ja budem mať oveľa viac, pamätaj na to. Zbohom, Severus,“ nedaroval mu Rocherien a zabuchol za sebou dvere. Snape si z toho však nič nerobil, dosiahol predsa to, čo chcel a Albus konečne objavil svoje skryté možnosti a začal si viac veriť. Bol na neho naozaj hrdý. Hrdý na chlapca, ktorý mu venoval to najcennejšie, čo mohol. Svoje úprimné a bezostyšné priateľstvo, aké Severus zažil dovtedy len raz.
Albus sa po ceste do Nebelvírskej veže zrazil na chodbe s Jamesom.
„Ako to dopadlo?“ spýtal sa James na výsledky skúšky z lektvarov.
„Čo myslíš? Výborne, som naozaj šťastný,“ odpovedal oslovený chlapec.
„No tak predsa len ťa ten upír čosi naučil. Aspoň už viem, za kým chodiť, keď budem potrebovať nejaký lektvar,“ uškrnul sa James a rozlúčil sa s bratom. Mal sa stretnúť s kamarátmi na ihrisku, chceli sa trochu preletieť, kým odídu späť domov na prázdniny.
Práve prechádzal vstupnou halou, keď v diaľke zbadal osobu, na ktorú v posledných týždňoch neustále myslel.
„Diana,“ zavolal na ňu a akési dievča sa obzrelo. Keď uvidela Jamesa, jej tvár sa rozžiarila v radostnom úsmeve a davom študentov sa pretlačila až k nemu.
„Ahoj,“ pozdravila veselo. Vyzerala sviežo a spokojne. Nik by na nej nespoznal, čo ešte prednedávnom podstúpila.
„Ako sa máš? A čo tu vlastne robíš, veď...“ zarazil sa, nechcel netaktne hovoriť o strate jej schopností, ale ona sa znovu len usmiala a pokrútila hlavou.
„To je v poriadku, už som sa s tým zmierila. Je síce ťažké zvyknúť si, keď som bola odmalička zvyknutá na mágiu, ale myslím, že to zvládnem. Ocko musel prísť za riaditeľom kvôli tomu, že končím v škole a ja som neodolala, chcela som sa prísť ešte aspoň naposledy pozrieť a rozlúčiť. Bude mi to tu chýbať,“ povzdychla si.
„Aj ty nám tu budeš chýbať,“ povedal nesmelo James a sklopil zrak k zemi. Diana sa začervenala. Nestihli si však povedať nič viac, pretože sa za Dianou objavil jej otec.
„Už si sa rozlúčila, Diana?“ spýtal sa pán Moriss a položil jej ruku na rameno.
„Áno, ocko,“ prikývla a vykročila smerom k vstupným dverám. Keď už takmer prekročila prah, zaváhala a vrátila sa. James, ktorý ju stále sledoval, sa nestačil diviť tomu, čo sa odohralo v nasledujúcich sekundách. Diana k nemu pribehla a dala mu pusu na tvár.
„Ďakujem,“ zašepkala. Potom vybehla za otcom a už jej nebolo. Jamesovi chvíľu trvalo, kým sa spamätal. Rozbehol sa za ňou a hoci už bola ďaleko, zakričal: „Môžem ti niekedy napísať?“
Odpoveďou mu bolo veselé mávanie a on od radosti pocítil v žalúdku zvláštny pocit, akoby mu tam lietal húf motýľov. Dobehol na ihrisko za kamarátmi a vo vzduchu urobil niekoľko vývrtov a piruet.
O niečo ďalej, na malom cintoríne za pozemkami školy, sedel na zemi muž v stredných rokoch s ohnivými vlasmi. V ústach žul steblo trávy a pozeral na náhrobný kameň, ktorý mal pred sebou.
„Vieš, občas mám obavy, že som na to už starý, ale... mám z toho strašnú radosť. Lea je z toho úplne nadšená a ja tiež. Už sa neviem dočkať, kedy ho budem učiť lietať na metle. Pamätáš, keď nás to otec učil? Spadol som z metly len čo som sa vzniesol do vzduchu a ty si nemohol zostať pozadu. Nemysli si, že som nevedel, že si to spravil náročky,“ viedol George svoj monológ a nevydržal sa nesmiať pri spomienkach na rôzne vylomeniny, ktoré s bratom vyviedli.
„Vieš, ako sme vždy žartovali, že keď sa oženíme, skúsime sa načas vymeniť, či by to naše manželky spoznali? Dnes je mi jasné, že by nám to neprešlo. Lea na mne spozná každú zmenu nálady, odhalila by ťa len čo by na teba pozrela,“ povedal a na chvíľu sa odmlčal. Myseľ mal naplnenú najrôznejšími spomienkami a myšlienkami.
„Vedela som, že ťa tu nájdem,“ prerušila ho Lea a posadila sa vedľa neho.
„Ty vždy všetko vieš, však?“ doberal si ju a pobozkal ju.
„To je pravda. Aspoň si môžeš byť istý, že si si vybral správne,“ vrátila mu s úsmevom.
„Hm, už som ti dnes povedal, že ťa milujem?“ spýtal sa.
„Dnes len desaťkrát. Ale môžeš to ešte napraviť,“ poradila a on si ju k sebe pritiahol a pobozkal ju.
„Milujem ťa,“ povedal jej a obrátil sa k bratovmu náhrobku. Lea ho objala a po chvíľke sa spýtala: „Keď to bude chlapec, mohol by sa volať Fred, čo ty na to?“
„Počul si to, braček? Ja jej nestačím, ona nás chce mať doma oboch,“ prehodil George k bratovmu náhrobku, z ktorého sa na neho usmievala Fredova tvár.
„Tak už poďme, inak mi ten ryšavec začne závidieť,“ povedal napokon a pomohol svojej žene postaviť sa. Potom v spoločnom objatí kráčali k hradu, ktorý sa týčil na úbočí kopca v svetle zapadajúceho slnka.
