Kapitola č. 8: Pátranie
Issabela práve vchádzala do riaditeľne nasledovaná vedúcou svojej fakulty, profesorkou Prýtovou.
„George, máme problém,“ vyhŕkla učiteľka.
„Čo sa stalo?“ dožadoval sa riaditeľ vysvetlenia.
„Diana Morissová z mojej fakulty zmizla. Jej priateľka a spolubývajúca mi to oznámili pred chvíľou,“ vysvetľovala ukazujúc na Isabellu. George sa zamračil a pozrel na ňu.
„Kedy ste zistili, že zmizla?“ oslovil vážnym hlasom Isabellu.
„My... nebola v posteli už keď sme sa vrátili z plesu a takmer celý večer som ju nevidela. Ale myslela som si, že sa možno len niekde zdržala a nechcela som jej spôsobiť problém tým, že nie je po večierke v posteli. Do rána sa nevrátila, hľadali sme ju už všade, kde by mohla byť,“ odpovedala poslušne vystrašená študentka.
„Dobre, vráť sa späť do spoločenskej miestnosti. Pani profesorka, zavolajte prosím všetkých učiteľov do zborovne a študenti nech zostanú vo svojich klubovniach.“
„Iste. Počuli ste pána riaditeľa, bežte,“ prikázala svojej študentke a sama šla splniť jeho príkaz. O päť minút sa všetci učitelia stretli v zborovni a zvedavo čakali na vysvetlenie.
„Stratila sa študentka. Štvrtáčka z Mrzimoru, Diana Morissová. Videli ju naposledy včera na začiatku plesu,“ oznámil im vážnym hlasom George.
„Videla som ju odchádzať z Veľkej siene okolo desiatej,“ priblížila Minerva.
„Dobre, to nám pomôže určiť bližší čas jej zmiznutia. Teraz sa rozdelíme a začneme ju hľadať. Zatiaľ nebudeme zbytočne plašiť rodičov, možno sa len niekde ukrýva. Takže každý vedúci prehľadá svoju klubovňu a všetky spálne. Ostatní sa rozdelia do jednotlivých veží a poschodí a Hagrid s madam Hoochovou si vezmú na starosť školské pozemky. Ak by ste čokoľvek zistili, informujte ma. Beriem si tretie poschodie a prezriem všetky tajné chodby vedúce z hradu,“ rozdával potrebné pokyny a keď skončil, všetci sa pustili do pátrania.
Do večera prehľadali celý hrad i pozemky, ale bezúspešne. Po dievčati nikde ani stopy. George s Minervou sedeli v riaditeľni a spolu s Brumbálovým portrétom zvažovali, čo ďalej.
„Už som poslal správu jej rodičom, mali by tu byť čo nevidieť,“ povedal skrúšene George.
„Čo myslíš, že sa stalo? Mohla by tu byť nejaká ďalšia Tajomná komnata?“ uvažovala nahlas Minerva.
„To sa mi zdá veľmi nepravdepodobné. Ale aby sme mali istotu, mohol by to Harry skontrolovať. Ak by tu bola nejaká iná, než tú, ktorú Voldemort otvoril pomocou denníka, nepochybne by boli spolu prepojené,“ odpovedal jej Brumbál.
„Harryho už som volal. Mali by sme prehľadať aj les a bol by som radšej, keby šiel Harry s Hagridom. Vyznajú sa tam asi najlepšie,“ informoval ďalej George.
„Myslíš, že ju mohlo napadnúť nejaké zviera z lesa?“ spýtal sa Harry, ktorý práve vyšiel z plameňov v krbe a začul poslednú vetu.
„Zdravím ťa, Harry,“ pozdravila ho Minerva a ukázala na stoličku vedľa seba, aby sa posadil.
„Neviem. Včera bol spln, vieš sám dobre, že v lese sú vlkolaci. Je to len jedna z mnohých možností,“ vysvetľoval George bez nejakého zdržovania.
„Počkaj, ty veríš tomu, že by to dievča šlo v noci samo do lesa? Nezdá sa mi to. A ak by ju napadol vlkolak, pochybujem, že by ju zatiahol do lesa a až tam ju pohrýzol. Vlkolaci ťa napadnú na mieste, našli by sa nejaké stopy,“ protestoval opäť Harry.
„Čo teda navrhuješ?“ odvrkol George, značne znepokojený danou situáciou.
„Les prehľadáme, ale neverím, že niečo nájdeme. Nik z nás ani nevie, aké všetky príšery tam žijú. Skôr by som sa prikláňal k nejakej teórii únosu, čo povieš?“ navrhol.
„Na školské pozemky sa nedá premiestniť, to dobre vieš.“
„Áno, ale tiež viem, že som sa sem pred rokom dostal, hoci som nevedel, kde som. Prišiel som cez les, ak si spomínaš. Predsa niekde začína a niekde končí. Viem, že to znie možno trochu šialene, ale čo ak dakto prišiel z druhej strany lesa? Podľa mňa musíme v prvom rade zistiť, či to dievča bolo unesené náhodne, alebo bol útok mierený konkrétne na ňu,“ uzavrel Harry.
„Dobre, myslím, že máš pravdu, Harry. Som rád, že nám pomôžeš,“ povzdychol si George.
„Urobím, čo bude v mojich silách. Pôjdem nájsť Hagrida a do pátrania v lese zapojím aj niekoľko bystrozorov,“ povedal a odišiel. Minerva s Georgom museli o chvíľu vysvetliť situáciu zdeseným rodičom unesenej študentky.
„Čau Harry, tak ideme?“ privítal ho Hagrid držiac v ruke zažatú lampu a v druhej nesúc kušu, ako zvyčajne. Harry vytiahol svoj prútik a prikývol, že môžu pokračovať.
Tmavá noc ich prichýlila pod svoje krídla a ukryla ich pod svoj čierny plášť, keď viedla ich prvé kroky lesom. Mesiac, ktorý až doteraz jasne svietil, sa uchýlil za vrcholky stromov a nechal návštevníkov lesa bez pomoci. Nepreniknuteľnú temnotu, ktorá ich obklopovala, trochu zahnalo až svetlo z Harryho prútika, ukazujúce im vyšliapanú cestičku krútiacu sa pomedzi stromy. Lístie na zemi im šušťalo pod nohami, keď krok za krokom postupovali stále ďalej, hlbšie do lesa. Harry zabočil doprava, no Hagrid ho zastavil.
„Tadiaľ nie, Akromantule,“ pripomenul mu obrovské pavúky a on okamžite zmenil smer. Nechcel sa veru stať potravou pre tie nenásytné obludy. Šli teda rovno vpred a načúvali zavíjaniu vetra a ďalším nervy drásajúcim zvukom. Odrazu Harry v poslednom momente uhol hlavou, okolo ktorej preletel šíp a zabodol sa do stromu za ním. Nemusel skúmať, čí je to šíp. Ani nie o minútu ich obkľúčilo asi desať kentaurov. Nevraživo si ich obzerali a mierili na nich lukmi. Z kruhu vystúpil jeden a pristúpil k Harrymu.
„Harry Potter?“ oslovil ho takmer úctivo.
„Firenze,“ odpovedal Harry s rovnakou úctou. Vodca ich stáda naznačil, aby zložili luky.
„Čo hľadáte v lese? Nie je tu bezpečne a nikdy nebolo, práve ty by si to mal vedieť najlepšie,“ ozval sa vážnym hlasom Firenze.
„Včera v noci sa stratila študentka. Hľadáme ju, neviete o tom niečo?“ nedal sa Harry.
„Tomu dievčaťu už nepomôžeš, Harry. Vráť sa odkiaľ si prišiel a nechaj veci tak, ako sú,“ varoval ho kentaur.
„Kde je a čo sa jej stalo?“ nevzdával sa Harry, ktorý nepochyboval o tom, že Firenze vie, čo sa deje. „Neodídem odtiaľto, kým mi nepovieš, čo sa deje,“
„V tomto ti nepomôžem. Táto hrozba sa týka len vás a my nemáme právo sa do toho miešať. Tak ako vaša snaha bojovať je zbytočná. Veľa šťastia, Harry,“ povedal rozhodne Firenze a nasledovaný svojim stádom sa od čarodejníkov vzďaľoval.
„Je tá hrozba v tomto lese?“ zakričal za ním ešte Harry, ale odpovede sa už nedočkal. „Firenze sa dosť zmenil,“ skonštatoval napokon.
„To vieš, ako vyhnanec zo svojho stáda musel sľúbiť, že nebude pomáhať kúzelníkom. Až potom ho prijali späť medzi seba a po Baneovej smrti sa stal ich vodcom. Nemaj mu to za zlé, Harry. Nie je zlý, ale keby teraz sľub porušil, ohrozil by nielen seba, ale aj svoju rodinu,“ vysvetľoval Hagrid, keď sa dali znovu do pohybu.
„Viem, takže si musíme pomôcť sami,“ pokrčil ramenami Harry a ďalej postupovali opatrne. Do hradu sa vrátili až ráno a žiaľ nepriniesli žiadne nové správy. Vedeli len to málo, čo im povedal Firenze, teda že hrozba sa týka len čarodejníkov a bojovať proti nej je zbytočné.
„To budeme len tak sedieť so založenými rukami a čakať, kým zmizne ďalší študent?“ rozčuľoval sa George.
„Samozrejme, že nie. Vyhlásime po nej pátranie a kým nebudeme vedieť, čo sa deje, dám sem nejakú ochranku a po zotmení vyhlás zákaz vychádzania,“ nariadil Harry a pozreli si s Georgom do očí. Ani jeden z nich netušil, aká vážna táto situácia je a ako sa ďalej vyvinie. Napokon George súhlasne prikývol a Harry odišiel na ministerstvo zariadiť všetko potrebné.
V Bradaviciach sa šuškalo všeličo. Jedni tvrdili, že sa Diana stala obeťou vlkolaka, druhí zas, že ju uniesol nejaký černokňažník, aby ju obetoval počas hallowenskej noci. Fantázia študentov nepoznala konca, a tak sa napokon miesila jedna teória s druhou. Pravdu však nevedel nik.
Hoci napätie zo školy nezmizlo, vyučovanie v pondelok pokračovalo, akoby sa nič nestalo. Študenti sa síce veľmi snažili získať od svojich učiteľov nové informácie, ale všetci zaryto mlčali. Keď ubehol asi týždeň od záhadného zmiznutia a nič sa nedialo, trochu si vydýchli a dúfali, že týmto sa to končí.
V ten deň začali vo vetre poletovať prvé snehové vločky. Bolo 30. novembra a citeľne sa ochladilo. Konečne je tu zima, jasali deti a mnohé z nich si zaškrtávali posledné dni chýbajúce do Vianoc. Bola sobota a Albus ju ako zvyčajne trávil doučovaním z lektvarov. Keď však vošiel a chcel sa postaviť za stôl, Severus ho zastavil.
„Dnes začneme niečo nové. V lektvaroch si sa podstatne zlepšil a stihol si už uvariť takmer všetky, ktoré sú predpísané v osnovách pre tretiakov. Verím, že teraz si už s Rocherienom na hodinách poradíš a na záverečné skúšky navrhnem, aby bola zložená nezávislá komisia, ktorá bude dohliadať na spravodlivé hodnotenie,“ oznámil mu svojim vážnym hlbokým hlasom.
„Ďakujem, Severus. Nebyť teba, dávno by som prepadol. Bol to dobrý nápad, navrhnúť mi, aby som si pred varením uzavrel myseľ. Naozaj sa tak lepšie sústredím a nevnímam okolie tak výrazne. Takže ma Rocherienove urážky už neznervózňujú,“ ďakoval Albus.
„To som rád. Teraz ale pristúpime k niečomu inému. Ak sa chceš stať liečiteľom a zvládať aj prenik do iných tajomstiev lektvarov, musíš sa naučiť ich rozoznávať. Lektvary ako také, rovnako ako ich jednotlivé zložky. Rozumieš, čo sa ti snažím povedať?“
„Ak bude niekto otrávený lektvarom, potrebuje protijed. Aby som vedel, aké antidotum použiť, musím najprv zistiť jed,“ prikývol Albus a Severus spokojne prikyvoval. Jeho malý kamarát bol naozaj chápavý a bystrý. V lektvaroch nebol až taký zlý, ako si všetci mysleli. Keď sa dostatočne sústredil, dokázal byť veľmi citlivý a vnímavý pri ich príprave a všetky, ktoré spolu varili v posledných týždňoch, zvládol vynikajúco.
„Presne tak. Vieš mi povedať, akými spôsobmi môžeme určiť druh lektvaru alebo jedu?“ spýtal sa autoritatívnym hlasom.
„Prvý spôsob je podľa príznakov. Podľa správania, ak je človek pri vedomí, ďalej sú to tie... fyziologické stavy, ako rozšírené zorničky, svalové kŕče, zrýchlený či spomalený pulz a frekvencia srdca...“ vymenovával Albus.
„Vidím, že si sa poctivo pripravoval, to ma teší. Nuž, všetko čo si tu vymenoval, je skutočne spôsob, akým látku identifikovať. Často sa však stáva, že určité zložky lektvaru majú podobné účinky, iné sa zase navzájom ovplyvňujú a menia ich. Ale ty máš, ako som si všimol, veľmi citlivé zmysly. Verím tomu, že keď sa naučíš rozlišovať tie prísady, budeš schopný uvariť potrebný protijed. Nie si v lektvaroch taký zlý, ako si myslíš. Keby si chcel, som si istý, že dokážeš napríklad aj vytvoriť vlastný lektvar podľa potreby.“
„Vau, myslíš to vážne? Ale veď som na to úplne ľavý,“ nevychádzal z údivu Albus.
„O tom prosím nechaj rozhodnúť svojho učiteľa. Vravím, že si sa veľmi zlepšil a teraz začneme. Budem ti hovoriť prísady a ty mi skúsiš povedať, aký účinok by mali na ľudský organizmus,“ uzavrel Severus a začal ho skúšať. Neprekvapilo ho, že na väčšinu otázok odpovedal správne, jeho odpoveď potrebovala nanajvýš doplniť. Severusovi už dávno došlo, že Albus dokonale ovláda teóriu a keď môže zvládnuť to, potrebuje len nájsť správny prístup k praxi, a to sa mu zrejme konečne podarilo. Keď si bol istý, že mu vymenoval všetko potrebné, začal s ďalším cvičením.
„Povedzme, že tvoj brat bol otrávený. Jedná sa napríklad o Dúšok živej smrti, ktorý ste nedávno pripravovali, takže by si mal ovládať jeho zloženie. Pominieme teraz možnosť ako protijed použiť bezoár. Tvojou úlohou je po uvážení jeho zloženia navrhnúť protijed,“ prikázal mu Severus. Al na neho chvíľu pozeral s otvorenými ústami, ale napokon urobil, čo mu bolo povedané. Nahlas Severusovi vymenoval všetky zložky jedu a jednotlivé protijedy k nim. So Severusovou pomocou určil, aké množstvá a v akom poradí má použiť a konečne sa pustil do varenia. Po asi trojhodinovom snažení bol v kotlíku vývar, ktorý Severus uznal ako Uspokojivý na prvý pokus a Albus mal konečne pocit, že všetka jeho snaha nie je zbytočná.