Kapitola č. 9: Láskavosť
Prvé slnečné lúče si prerazili cestu pomedzi mraky, z ktorých klesali jedna za druhou snehové vločky jemnejšie než páperie. Dopadali na zem, kde sa pridali k zástupu svojich sestier, ktoré už stihli vytvoriť hebkú prikrývku skrývajúcu spiacu krajinu.
Za oknami spievala meluzína svoje melodické, avšak často strašidelné piesne a otec Mráz písal na sklo svojím jemným štetcom. Jeho obrazy nie sú farebné, lež čisté a priezračné ako všetko naokolo. Rybníky zamŕzajú pod jeho letmým dotykom a zvieratá v lesoch zaspávajú, akoby šibnutím čarovného prútika zastal čas. Pani Zima, ktorá v tento čas ovláda všetko na zemi, je neúprosná a svojím ľadovým kúzlom omámi všetko, čo sa jej postaví do cesty. Stromy pokryje inovatkou a chodníček, inokedy zdobený lístím zakrývajúcim udupanú zem, sa teraz skrýva pod vrstvou čerstvého snehu, ktorý pod náporom kroku zaujatého pozorovateľa a návštevníka tejto kúzelnej krajinky vŕzga ako staré pánty na babičkinej skrini.
Harry v to ráno nemal čas ani náladu kochať sa pohľadom na okolie, keď rýchlym krokom prechádzal cez školské pozemky mieriac do hradu. Nevšímajúc si zvedavé pohľady študentov či učiteľov šiel rovno do riaditeľne, kde sa práve George zabával na niečom s Leou.
„Prepáčte, že vás ruším, ale musím s tebou hovoriť,“ spustil bez okolkov hneď potom, ako bez zaklopania vstúpil dnu.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa George a pri pohľade na Harryho ho smiech razom prešiel.
„Včera zmizlo ďalšie dievča,“ oznámil stroho.
„Čože? O ničom takom neviem,“ vyskočil George zo stoličky a bol biely ako stena.
„Nie je z Bradavíc. Zmizla z Prasiniek. Mala trinásť rokov a je to študentka z Francúzska, ktorá tu bola na návšteve u príbuzných,“ spresnil Harry a posadil sa do voľného kresla. Kým oni hovorili, Lea krbom objednala pre všetkých čaj.
„Ďakujem,“ vďačne od nej Harry prijal šálku s horúcou tekutinou a pokračoval. „Zmizla včera večer, tesne po zotmení. Mysleli si, že len niekam odbehla, keď si šla kúpiť cukríky do Medových labiek, no keď sa nevrátila, oznámili nám jej zmiznutie. Hľadali sme celú noc po okolí, ale nič sme nenašli. Nikto nič nevidel ani nepočul,“ uzavrel.
„Myslíš, že sa nám tu po okolí potuluje nejaký vlkolak? Včera to bol presne mesiac od Dianinho zmiznutia a tuším bol spln, nie?“
„Áno, máš pravdu, ale ako som už vravel, vlkolak zvyčajne svoju obeť napadne na mieste. Toto boli podľa mňa premyslené útoky. Ten, kto za tým stojí, je veľmi inteligentný a nenecháva po sebe žiadne stopy.“
„A si si istý, že tie zmiznutia spolu súvisia?“ zapojila sa do rozhovoru Lea. „Predsa prvé dievča zmizlo zo školských pozemkov a to druhé nemalo s našou školou nič spoločné. Tak čo tie dve spojuje?“
„Spojuje ich spôsob zmiznutia a to, že obe sú dievčatá. Vekový rozdiel medzi nimi je necelý rok, takže aj to by sme mohli považovať za spoločnú črtu. Ale máš pravdu, tu podobnosť končí. Spojili sme sa s francúzskym ministerstvom a preverujeme, či jej rodinu niekto nevydiera. Obe boli z čistokrvných a dá sa povedať, že dobre situovaných rodín, ale nik ich nekontaktoval.“
„Takže stále nemáme nič. Myslíš, že to bude pokračovať? Že by sme mali zavrieť školu?“ pýtal sa riaditeľ.
„So zavretím školy by som ešte počkal. Nevieme, či to spolu súvisí a ak aj áno, ďalšie zmiznutie bolo predsa mimo školy, aj keď v jej blízkosti. Nerobme unáhlené rozhodnutia. Bradavice sme zatiaľ zabezpečili, takže dúfam, že to bude v poriadku,“ nesúhlasne pokrútil hlavou Harry.
„Ale čo ak...“ začal George, ale on mu skočil do reči.
„George, viem, že máš za tie deti zodpovednosť. Sám tu mám tri vlastné a nepopieram, že sa o ne bojím. Ale keby som si myslel, že sú v bezprostrednom ohrození, alebo že to bude doma bezpečnejšie, prvé moje rozhodnutie by bolo školu zavrieť. Rozumieš?“ zvýšil hlas a celý čas mu pozeral do očí. Jeho švagor sa nezmohol na viac než prikývnutie. Harryho autoritatívne správanie ho úplne odzbrojilo.
Cestou z hradu ho čosi zasiahlo zozadu do hlavy. Bolo to studené a mokré a tak veľmi ľahko uhádol, že to bola snehová guľa. Otočil sa smerom, odkiaľ priletela, a tam stál Albus s úsmevom od ucha k uchu.
„Prepáč ocko, nemohol som odolať,“ zakričal a rozbehol sa k nemu. Harry sa zohol k zemi a nabral do ruky sneh, aby mu úder oplatil.
„Priamy zásah,“ zasmial sa, keď si Al začal z tváre utierať sneh a prskať na všetky strany.
„Dobre, dostal si ma. Čo tu robíš?“ objal ho, keď sa k nemu konečne prebojoval cez zástup svojich spolužiakov.
„Pracovná záležitosť. Ako sa máš? Kde sú James a Lily?“ obzeral sa naokolo, aby zahliadol tváre ďalších svojich detí.
„Lily niekam odbehla s Rose a James je zavretý vo svojej izbe. Asi sa stále trápi kvôli Isabelle. A tiež kvôli tomu dievčaťu, čo zmizlo. On s ňou hovoril v ten večer, keď sa to stalo a vraj keby ju nenechal samu stáť na chodbe, nestalo by sa to,“ vysvetľoval Al. „Je to ako minulý rok, keď si zmizol. On si berie všetko príliš osobne, mohol by si sa s ním porozprávať? Nechcem, aby sa trápil.“
„Dobre, teraz síce musím ísť, ale zastavím sa a hodím s ním reč. Pozdravuj ich a peknú zábavu,“ položil mu ruku na rameno a jemne stisol. Al porozumel a odbehol za Scorpiusom a Arniem, aby pokračovali v snehovej bitke.
„Už máš vymyslené darčeky, Al?“ spýtal sa Arnie, keď tesne pred zotmením bežali po schodoch do nebelvírskej spoločenskej miestnosti.
„Ešte neviem. Rose a Scorpiusovi určite vyberiem nejakú knihu,“ zaškeril sa. „Myslím, že Lily by mohla dostať nové kúzelnícke šachy. Je v nich fakt dobrá, dokáže ako jediná z rodiny poraziť aj strýka Rona. No a Jamesovi asi kúpim niečo zo žartovných predmetov z weasleovskej dielne... a darček pre teba ti nepoviem, počkaj si,“ uzavrel, keď došli na koniec svojej cesty a Bucľatá dáma ich pustila dnu. Onedlho prišiel Neville, rovnako ako všetci jeho kolegovia, skontrolovať svojich študentov a vydýchol si, keď ich našiel všetkých pohromade.
Na treťom poschodí, v súkromnom laboratóriu patriacom k riaditeľni, sedel tmavovlasý kúzelník a nad niečím úmorne premýšľal. Ako to len urobiť? Iste, je jeden spôsob, ale čo si o mne pomyslí? Mlčal som tak dlho a teraz s tým vyrukujem? Ozvalo sa zaklopanie a Minerva McGonagallová vošla dnu.
„Chcel si so mnou hovoriť, Severus?“ spýtala sa prekvapene a vôbec netušila, prečo si ju nechal zavolať.
„Áno. Ide o to...“ začal. Odkašlal si a potom pevným hlasom povedal: „Potreboval by som láskavosť.“ A je to vonku. Stálo ma to síce trochu premáhania, ale budiž. Snáď mi to bude stáť za to, pomyslel si, a keď Minerva naďalej nechápavo pozerala na jeho obraz, začal s vysvetľovaním.